Marta Součková

Odkedy som sa naučila čítať, žijem v dvoch paralelných a zároveň neoddeliteľných svetoch - v realite a vo fikcii. Ako malá som nerozumela, prečo by som nemohla byť princezná so zlatou hviezdou na čele alebo aspoň Popoluška, neskôr som prežívala prvé lásky s Annou z Avonlea, v puberte som so Sherlockom Holmesom (a bez doktora Watsona) riešila i tie najťažšie prípady, avšak dojímalo ma tiež Utrpenie mladého Werthera.

Počas štúdia na prievidzskom gymnáziu som sa presunula do Kafkovej aj Hellerovej absurdity, ale neunavovalo ma ani povinné čítanie. Postupne som sa učila, už ako študentka angličtiny a slovenčiny na Univerzite Komenského v Bratislave, interpretovať poéziu Ondruša i Plathovej, poviedky Vonneguta aj Vilikovského.

Pri literatúre som zostala – na Prešovskej univerzite sa pokúšam zaujať svojich študentov ponovembrovou slovenskou literatúrou, ale najradšej učím Tvorivé písanie. Prečo? Tento predmet nie je povinný a ten, kto si ho zvolí, má (podobne ako ja) vzťah k umeniu. Neustále ma prekvapuje, ako aj tí študenti, ktorí ledva prešli skúškou z literárnej histórie, dokážu na moje trúfalé, na pohľad nerealizovateľné zadania vytvoriť krásne, originálne texty.

Som tiež literárna vedkyňa, ktorú baví kráčať neprebádanými cestami – aj preto sa venujem súčasnej próze a kritike.

V prvom rade som však mama a našťastie už aj babka, roky cvičím ashtangu a stále sa učím pri nej dýchať, vydýchnuť. Občas sa mi to podarí i vtedy, keď sa na našej záhrade hrabem v zemi a dolujem z nej namiesto kvetov alebo zeleniny aj klince, handričky a najčastejšie neidentifikovateľné vrchnáky z fliaš. To je realita, ktorá sa môže stať fikciou. Teším sa na všetkých, ktorí sú ochotní stráviť víkend v textovej realite.

Marta